História si potrpí na rekordy. V dejinách nevdojak vyhľadávame to najväčšie, najdlhšie, najpočetnejšie. Iste, pomáha nám to zapamätať si údaje, súvislosti. Rekordy môžu do istej miery umocňovať historické povedomie či národnú hrdosť. Existujú však aj rekordy, ktorými sa nechce nikto pýšiť. Negatívne prvenstvá, škvrny na ctihodných obálkach učebníc dejepisu. Akokoľvek sa zdráhame o nich hovoriť, musíme ich akceptovať. Musíme si ich pripomínať, prinajmenšom preto, že dokresľujú celkový obraz svojej doby a jej udalostí.

Azda nikomu, kto ako-tak ovláda tému Slovenského národného povstania, nie sú neznáme masové represálie, vykonávané najmä od novembra 1944. Odveta nemeckého nacizmu a domáceho ľudáckeho režimu krvavo postihla tisíce ľudí. Vypaľovanie obcí, samôt, masové popravy, to všetko malo slúžiť ako memento pre tých, ktorí by azda ešte mali chuť postaviť sa proti dohasínajúcej politickej a vojenskej mašinérii Tretej ríše.
Medzi miestami masakrov poslednej vojnovej zimy na území Slovenska zaujíma smutné prvé miesto malá obec Kremnička, dnes mestská časť Banskej Bystrice. Väčšina návštevníkov krajského mesta ju pri príchode od Zvolena ani nezaregistruje. Diaľnica vedie po jej okraji a železnica beží až na opačnom brehu Hrona. Na prvý pohľad pripomína tragické udalosti iba pamätník, a aj ten už pomaly pre zástavbu nebude vidieť...
Mali slúžiť len ako zákopy
Pri retrospektíve faktov spojených s popravami pri Kremničke nemôžeme skočiť rovnými nohami priamo doprostred deja. Objekty, ktoré sa stali masovými hrobmi obetí, mali totiž pôvodne plniť úplne inú funkciu. Vznikli ako vojenské objekty na obranu Banskej Bystrice proti možnému útoku nemeckých síl od Zvolena. Prípravné práce na ich budovaní sa začali už krátko po vypuknutí Povstania v úseku 1. taktickej skupiny povstaleckej 1. československej armády na Slovensku. Táto taktická skupina mala za úlohu brániť práve povstaleckú metropolu, kým z východu nedorazia sovietske a československé jednotky.

Od 10. septembra 1944 vykonávala práce na opevnení skupina npor. Dávida, z ktorej neskôr vytvorili záložný prápor a do Kremničky presunuli prápor kpt. Juračku z 3. taktickej skupiny. Následne práce prevzal peší prápor Smrek kpt. Čellára. Jeho 1. rota vybudovala palebné pozície na južných svahoch vrchu Skalica. Druhá rota vykonávala podobné práce na svahoch náprotivnej strany hronského údolia na výšine Peťovský háj a susednej výšine Valentovská nad obcou Vlkanová. Tieto postavenia mali za úlohu chrániť bočnými paľbami prístupy k hlavným komponentom obrany. Tie pozostávali z protitankových prekážok, prehradzujúcich údolie Hrona. Celý systém istili ďalšie obranné objekty pripravené priamo v Kremničke a paľba delostreleckých batérií z tyla. V nasledujúcich dňoch septembra tieto postavenia obsadil peší prápor Javor, keďže prápor Smrek odvelili bojovať na iný úsek povstaleckého frontu.

Výzbroj obranných postavení pri Kremničke výrazne prevyšovala bežne používané prostriedky na iných frontových úsekoch povstaleckej armády. Každá rota v defenzíve disponovala protitankovými puškami a ťažkými guľometmi. Do okopov pozdĺž železničnej trate pod svahom výšiny Peťovský háj umiestnili tri nepojazdné ľahké tanky (LT-38, podľa iných zdrojov LT-35), na úpätie svahu Skalice jeden ďalší a do otvoreného terénu medzi Hronom a Kremničkou dva. Dopĺňali ich drevozemné palebné postavenia s betónovými štítmi a úkryty.
Hlavnú zložku obrany južne od Kremničky predstavovali protitankové prekážky, pretože velenie povstaleckej armády počítalo ako s jednou z možností aj s útokom nemeckých obrnených síl od Zvolena. Protitanková priekopa mala pretínať s výnimkou cesty a železničnej trate celú dolinu. Prístup k nej blokovali betónové bloky a železničné podvaly zapustené do zeme. Tie mali úlohu sťažiť manévrovanie vozidiel protivníka, vystaviť ho paľbám povstaleckých zbraní, eventuálne vohnať ho do mínových polí, ktoré tam taktiež mali byť položené.

Vzhľadom na technickú a personálnu náročnosť budovania obrany pri Kremničke muselo povstalecké velenie nasadiť na prácu niekoľko stoviek obyvateľov okolitých obcí aj Banskej Bystrice. Okrem nich sa na výstavbe podieľalo takmer tisíc obyvateľov nemeckej národnosti, preventívne zaistených v okolí Kremnice. Technickú a logisitickú podporu projektu zabezpečovali miestne stavebné firmy.
Práce boli ukončené 25. októbra 1944 a objekty odovzdané do užívania. Na ich obsadenie však bolo treba silu celej jednej pešej divízie, pochopiteľne, v danom momente to neprichádzalo do úvahy. Nakoniec silné defenzívne pozície iba čiastočne splnili svoj účel, keď 27. októbra spomalili napredovanie nemeckej bojovej skupiny SS Schill na Banskú Bystricu.
Určení na popravu
Tvorcovia plánov a realizátori budovania obranných pozícií južne od Kremničky iste netušili, aké nehumánne využitie čaká ich dielo.
Krátko po obsadení Banskej Bystrice okupačnými jednotkami sa v meste usídlili aj nemecké bezpečnostné zložky. Išlo o súčasť nacistickej Sicherheitspolizei, ktorá mala na starosti okrem iného represálie voči civilnému obyvateľstvu na územiach obsadených Nemeckom. Na Slovensku pôsobila jej zložka, známa ako Einsatzgruppe H, pričom v Banskej Bystrici sídlilo veliteľstvo jej podriadeného Einsatzkommanda 14. Asistenciu nemeckým zložkám poskytovala 5. poľná rota pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
Tieto jednotky prevzali okrem iného aj správu banskobystrickej väznice, kam zvážali stovky ľudí nielen z blízkeho okolia, ale aj z obsadeného územia až po Krupinu. Zakráto väznica dosiahla limit svojej kapacity a jej noví správcovia sa tento problém rozhodli riešiť spôsobom sebe vlastným. Nešlo tu teda o žiadne popravy na základe rozsudkov zo súdnych procesov. Vraždenie sa vykonávalo na základe rozkazu veliteľa Einsatzkommanda 14, SS-Obersturmführera K. Deffnera a so súhlasom miestnych slovenských orgánov.
